Get Adobe Flash player

 

Spoločné korene a viera sú základom našich dobrých vzťahov
Príčiny sťahovania slovenských evanjelikov
Jó kapcsolataink alapjait a közös gyökerek és a közös hit képezik
A szlovák evangélikusok költözésének okai
Región Novohrad, z ktorého pochádzam, v historickom pohľade predstavoval stolicu (župu) v Preddunajsku, ktorej vznik siaha do začiatku 12. storočia a ktorá sa vo svojich hraniciach zachovala až do rozpadu v roku 1918. Názov tohto historického územia, rozprestierajúceho sa v južnej časti stredného Slovenska a v severnej časti Maďarska, je odvodený od názvu slovanského hradu Novohrad (Nógrád), nachádzajúceho sa nad rovnoznačnou obcou v juhozápadnej časti regiónu. Územie stolice sa rozprestiera na ploche 4 276 km2 na obidvoch brehoch Ipľa. Na západe hraničilo s Hontom, na východe s Gemer-Malohontom a Hevešskou stolicou, na severe so Zvolenskou stolicou a na juhu s Pešť-pilíšsko-šoltskou stolicou. Administratívne centrum bolo pôvodne na hrade Novohrad, správa zemianskej stolice sídlila do polovice 16. storočia v Balašských Ďarmotách (Balassagyarmat), po vyhnaní Osmanov v Lučenci a od roku 1790 znova v Balašských Ďarmotách. A  nógrádi régió, ahonnan én is származom, történelmileg a Duna előtti térségben elhelyezkedő vármegyét képezi, mely a 12. század elején keletkezett és határait megőrizte 1918-ig. E történelmi régió, melyet a mai középszlovákia déli részén és Magyarország északi részén találhatunk, nevét egy szláv várról kapta, mely Nógrád község felett található, a régió délnyugati részében. A megye 4 276 km2 és az Ipoly két partján terül el. Nyugaton határos volt Honttal, keleten Gömörrel és Heves megyével, északon Zólyom megyével, délen pedig Pest vármegyével. Központja Nógrád várában volt, a vármegye közigazgatása pedig a 16. sz. feléig Balassagyarmaton székelt, a törökök kiűzése után Losoncon, majd 1790-től újra Balassagyarmaton.
alt
Evangélikus templom,Potor
Pre poddaní ľud na Slovensku bolo 17. storočie charakteristické zemepanským útlakom, obmedzením slobody sťahovania a ku koncu tohto storočia aj násilnou rekatolizáciou. Severné, čiže slovenské stolice Uhorska mali popri vysokej ľudnatosti nedostatok úrodnej pôdy a pritom robotné povinnosti poddaných sa sústavne zvyšovali. Život a obživa obyvateľstva v týchto častiach krajiny dosiahli kritickú úroveň. Poddaní sa snažili hľadať miesta s lepšími životnými podmienkami a náboženskou slobodou. Z toho dôvodu sťahovaním a útekom od svojich zemepánov si hľadali svoj lepší domov. Nedostatok a neúrodnosť pôdy v severných stoliciach a naproti tomu rozsiahle neobrobené plochy pôdy v južnej časti krajiny, ktoré zostali po odchode Osmanov neobývané, sa stali lákadlom pre usadenie slovenských poddaných, najčastejšie od Peštianskej stolice až po Dolnú zem. A 17. században az alattvalók életét a földesúri elnyomás, a szabad költözés tiltása és a század vége felé az erőszakos rekatolizáció jellemezte. Magyarország északi területeit, melyen a szlovák lakosság élt, a kevés termőföld, nagy népesség és az alattvalói kötelességek növekedése jellemezte. Az emberek életkörülményei elérték a kritikus határt és elkezdtek kiutat keresni ebből, mely egyben a szabad hitvallást is biztosította volna nekik. Ezen okokból kezdődtek a költözések, menekülések mostani uraiktól, a jobb élet reményében. A déli országrészekben nagy megműveletlen területek vártak a telepesekre, mivel e területek a törökdúlás ideje alatt elnéptelenedtek.
Novohrad kolískou sťahovania
Nógrád megye a költözések bölcsője
Prví putujúci poddaní sa už na konci 17. storočia a na začiatku 18. storočia usádzajú v osadách Novohradskej stolice a nakoniec spolu s početným domácim obyvateľstvom aj túto stolicu opúšťajú a postupne sa posúvajú smerom na juh. Na dolnozemskej ceste za chlebom a slobodou nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici, kde po odchode Osmanov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol so svojou rodinou obhospodáriť. Osídľovanie voľných priestorov sa uskutočňovalo dvoma spôsobmi. Prvým bol útek poddaných od svojich zemepánov a druhý sa konal v rámci zemepanských akcií formou organizovanej kolonizácie. Az első vándorló alattvalók a 17. sz. végén és a 18. sz. elején telepednek le a nógrádi községekben, majd az ottani lakosokkal egyetemben ezt a megyét elhagyva, dél felé fordulnak. Az Alföld felé vezető úton, mely a kenyér és a szabadság felé vitt, Pest megye déli részén nagy mennyiségű termőföldre leltek, melyen letelepedhettek és annyi földet kaptak megművelésre, mely elég volt családjuk eltartására. A szabad területekre való telepesedés kétféle képpen történt. Vagy ideszöktek uraiktól az alattvalók, vagy pedig a földesurak egyezségei alapján szervezett kolonizálással.
Napríklad podľa celostoličného súpisu zbehov z roku 1720 Novohradskú stolicu do uvedeného roku útekom od zemepánov opustilo viac ako päťtisíc členov poddaných rodín. Na druhej strane organizované osídľovanie sa uskutočňovalo tak, že so skupinami nových prisťahovalcov sa uzatvárali osadnícke zmluvy. Prúd nových kolonistov pokračoval jeden a pol storočia a za ten čas vytvoril súvislé slovenské osídlenie z najsevernejších stolíc cez rozhodujúcu Novohradskú stolicu, ktorá sa stala kolískou sťahovania, Peštiansku stolicu až po Veľkú uhorskú nížinu a Panónsku nížinu. Smer putujúcich na trase do Békešskej Čaby (Békéscsaba) naberal kurz od severu do Novohradskej stolice a pokračoval po trase Balašské Ďarmoty – Pešť – Asód – Pilíš – Albert – Békešská stolica. Podľa A. Petrova sa slovenské osídlenie vyskytovalo v 63 osadách Peštianskej stolice, čo zo 181 osád uvedených v Lexikóne z roku 1773 je až 35 % obcí. Po osídlení Peštianskej stolice vznikli dva slovenské ostrovy, ktoré obopínali mesto Pešť ako veniec Slovákmi osídlených osád. Menší na pravom brehu Dunaja, zahrňujúci obce pilíšskeho pohoria, Ostrihomskej stolice a veľký, nazývaný Kerepešský, tiahnuci sa od Cinkoty až po Albertiršu s osemnástimi osadami. Do týchto osád sa na začiatku osádzania dostali aj jednotliví zbehovia, ale po prijatí väčšej skupiny prisťahovalcov, každá z nich bola ošetrená osadníckou zmluvou. Ďalší prichádzali na nové miesta organizovane. Ako sa ukázalo väčšinu kolonistov usádzajúcich na týchto miestach tvorili evanjelici. Tak to bolo aj v Alberti, kde už v prvých rokoch 18. storočia podľa súpisu z roku 1720 utečených poddaných z Novohradskej stolice sa objavili na týchto zemepanských majetkoch prví utečenci, u ktorých poznáme aj ich rodné mená. V súpise z roku 1720 utečených zbehov, ktorí ušli pred niekoľkými rokmi do Alberti, nachádzame z Dolných Strhár Jána a Ondreja Križana, Michala Mišova, Jána Frčku, Ondreja Borovského, Jána a Juraja Sabu, z Hornej Strehovej Pavla Jambricha, Chrtian Ondreja Križana, Lehotky Jána Vanču a Štefana Miháľa, Novej Vsi Jána Husára, Senného Martina Križana a Mateja Straku, Tomášoviec Mateja Motošku, Juraja Haršániho a Juraja Janoviča, Pôtra (Žihľavy) Ondreja Kukeľa. Aký bol ich ďalší osud, kde sa aj oni pobrali, to je potrebné ďalej skúmať. Az 1720-ból fennmaradt Nógrád vármegyéből szökött jobbágyak névjegyzéke több mint 5000 személyt említ. A másik módszer szervezett volt és telepes szerződés aláírásával lett megpecsételve. A költözési hullám másfél évszázadig tartott és Nógrád megyétől Pest megyén keresztül Békés megyéig szlovák telepesedési helyeket hozott létre. Az útvonal többnyire Balassagyarmat-Pest-Aszód-Pilis-Alberti-Békésmegye. A. Petrov szerint a Pesti vármegye 63 községében telepedtek le telepesek, mely az 1773-as Lexikonban jegyzett 181 pestmegyei község 35 %-a. Pest megyét két szlovák telepes sziget ölelte körül. A kisebbet a pilisi hegység települései, valamint az esztergomi megye települései alkotják, a nagyobbat pedig, melyet Kerepesinek ismerünk, Cinkottától Albertirsáig húzódik, és 18 települést számlál. Ezekben a településekben többnyire a szökött telepesek jelentek meg, majd a nagyobb csoportok érkezésekor és a telepes szerződések megkötésekor ők is legalizálva lettek. Mint a későbbiekből látható többnyire evangélikus hitvallásúak voltak a telepesek. Így volt ez Alberti esetében is, ahol is már a 18. sz. első éveiben megjelentek a szökött telepesek, kiknek neveit az 1720-ban készült szökött jobbágyok listájából tudjuk. Itt a z Albertiba szököttek jegyzéke: Krizsan András és János, Misov Mihály, Frcska János, Borovsky András, Szabó János és György - Alsóesztergály, Jambrich Pál - Felsőesztegály, Krizsan András - Hartyán, Vancsa János, Mihály István - Lehota, Huszár János - Újfalu, Sztraka Mátyás és Krizsan Márton - Szenna, Motoska Mátyás, Harsányi György és Janovics György - Tamássi, Kukely András - Nógrádszentpéter. Mi volt további sorsuk, merre vezetett további utuk ezt kell majd kutatni.
alt
Evanjelici na oboch stranách Ipľa a Dunaja majú spoločné korene a preto majú veľa dôvodov, že prečo sa majú potrebu bez politického obsahu a programu kresťansky  úprimne stretávať a priateliť. V nasledujúcom  obsahu môjho príspevku si dovoľujem k tomu uviesť niekoľko historicky doložených príkladov. Az Ipoly és a Duna két oldalán élő evangélikusoknak közös gyökereik vannak, és ezért nagyon sok okuk van rá, hogy politikai tartalom és program nélkül, a keresztényekként őszintén találkozzanak és barátkozzanak egymással. A következő részekben szeretnék erre néhány történelmileg igazolt példát is bemutatni.
Evanjelické osobnosti pôsobiace na obidvoch stranách
Evangélikus személyiségek kik mindkét oldalon tevékenykedtek
Po rozpade Rakúska-Uhorska väčšia časť na ľavom brehu Ipľa pripadla Maďarsku a odvtedy je toto územie súčasťou Novohradskej župy, ktorej sídlom na počiatku boli Balašské Ďarmoty, neskôr Šalgótarján (Salgótarján). Severná časť Novohradu po prvej svetovej vojne pripadla do Česko-Slovenskej republiky (vyjmúc r. 1938 – 1944), kedy časť slovenského územia zabralo Maďarsko. Narodili sa tu výnimočné evanjelické osobnosti Uhorska, ako bol prvý slovenský inžinier a kartograf Samuel Mikovíni, zakladateľ ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petian. V minulosti sa tu narodili, pôsobili a tvorili ďalšie významné osobnosti slovenskej a maďarskej literatúry, medzi nimi Ján Rimai, Bohuslav Tablic, Daniel Maróthy, A. H. Škultéty, Koloman Banšell, Božena Slančíková Timrava, Valentín Balaša, Koloman Mikszáth-Mixadt, rod Madáchovcov a ďalší. Viacerí z uvedených osobností pôsobili aj na terajšom území Maďarska. Osvietenský vzdelanec, spisovateľ a evanjelický farár Bohuslav Tablic sa narodil 6. septembra 1769 v Českom Brezove v rodine učiteľa Martina Tablica, ktorý neskôr učil v Slovákmi osídlených obciach – Bíre (Bér), Čuváre (Csővár), Ďurke (Galgagyörk).  Keď sa Bohuslav vrátil zo zahraničných univerzitných štúdií, zdržiaval sa u rodičov v Čuváre, roku 1795 bol zvolený za farára v Jači (Acsa), kde pôsobil sedem rokov.  Bohuslav Tablic bol roku 1810 zakladateľom Učenej spoločnosti banského okolia v Banskej Štiavnici. Významné zastúpenie ako členovia spoločnosti mali aj slovenskí farári a učitelia, ktorí pôsobili a žili v Slovákmi osídlených obciach terajšieho Maďarska a Srbska. Z terajšej Novohradskej župy v MR jej členom bol napríklad Ján Bilský, farár v Agárde, Ondrej Vengerický, farár v Bodoni (Kétbodony), Imrich Kalmár, farár v Banke (Bánk), Pavel Lovčáni, farár v Horných Peťanoch (Alsópetény), Ondrej Longauer, farár v Sudiacich (Szügy). Ďalej z Pešti a Dolnej zemi, farári: Gabriel Machula z Kerestúra ( Rákoskeresztúr), Pavol Jozeffy z Cinkoty, Michal Bosý z Asódu (Aszód), R. Zvaríni z Irše (Albertirsa), Juraj Furdík (Füredy) z Peterky (Péteri), Ján Molnár, farár a senior z Pešti, Ján Hrdlička z Maglódu, Štefan Leška z Malého Kereša (Kiskőrős), Ján Hajnal z Kečkemétu, Juraj Keblovský z Nadlaku, Michal Milec z Békešskej Čaby, Juraj Sexty zo Slovenského Komlóša (Tótkomlós), Juraj Kucian z Poľného Berinčoka, veľkokrtíšsky rodák Martin Hamaliar ml. z Padiny (Srbsko), Juraj Ribay z Torže (teraz Savino Selo v Srbsku). Učitelia: Peter Záborský z Čiktarče (teraz Veľká Tarča), Ján Malovecký z Pešti a Pavel Michalko z Pilíša (Pilis).  Az Osztrák-magyar monarchia szétesése után az Ipoly bal partján fekvő területeket Magyarország kapta meg, ez ma Nógrád megye melynek előbb Balassagyarmat, majd később Salgótarján lett a központja. Az északi területeket Csehszlovákia kapta meg (kivétel az 1938-1944 - es időszak, mikor is Magyarország megszállta e területeket). Rendkívüli evangélikus személyiségek szülőhelye található itt, mint pl. az első szlovák mérnök és térképész Mikovíni Sámuel, a magyar ornitológia megalapítója Petényi Salamon János. Itt születtek és alkottak a magyar és a szlovák irodalom kiemelkedő személyiségei köztük Rimai János, Tablic Bohuslav, Maróthy Dániel, Skultéty A. H., Bansell Kálmán, Timrava Slancsíková Bozsena, Balassi Bálint, Mikszáth Kálmán, a Madách család és még sokan mások. Közülük többen Magyarország területén tevékenykedtek. Tablic Bohuslav - felvilágosult tudós, író, evangélikus pap - 1769. szeptember 6-án született Cseszky Brezovában (Csehország). Apja Tablic Márton, tanító volt, aki később a szlovák telepesek által betelepített községekben -Bér, Csővár, Galgagyörk- is tanított. Mikor befejezte külföldi tanulmányait szüleinél, Csőváron tartózkodott, mígnem 1795-ben Acsa község papja lett. 1810-ben alapító tagja volt a Selmecbányán megalakuló Bányavidéki tanult társaságnak, melynek jelentős részét a szlovákok által betelepített magyarországi és szerbiai községek tanítói és papjai alkották. A mostani Nógrád megyéből tagjai voltak: Bilszky János, agárdi pap, Vengerecky András, kétbodonyi pap, Kalmár Imre, bánki pap, Lovcsányi Pál, alsópetényi pap, Longauer András, szügyi pap. Pest megyéből és az Alföldről e papok voltak tagjai: Machula Gábor Rákoskeresztúrról, Jozeffy Pál Cinkotáról, Boszy Mihály Aszódról, Zvarínyi R. Irsából, Füredy György Péteriből, Molnár János Pestről, Hrdlicska János Maglódról, Leska István Kiskőrösről, Hajnal János Kecskemétről, Keblovszky György Nagylakról, Milec Mihály Békéscsabáról, Sexty György Tótkomlósról, Kucian György Mezőberényből, a nagykürtösi születésű ifj. Hamaliar Márton Padinából (Szerbia), Ribay György Savino Seloból (Szerbia). A tanárok közül tagjai voltak: Záborszky Péter Nagytarcsáról, Malovecky János Pestről, Michalko Pál Pilisből. Bohuslav 7 évig volt Acsa papja.
Zo slovenskej pravej strany Ipľa pôsobili v jednotlivých cirkevných zboroch na maďarskej strane mnohé slovenské osobnosti. Spomeniem len niektorých.  V Sudiciach (Szügy) bol v rokoch 1762 – 67  farárom Michal Sinovic (predtým Pôtor, Ratková), neskorší superintendent. V Banke (Bánk) v rokoch 1702 – 1704 pôsobiaci farár Ondrej Hrdina prešiel z Novohradu, cez Gutu (Galgaguta) až do dolnozemského Sarvaša, kde sa stal prvým farárom. Do Siráku nastúpil roku 1732 za farára neskorší superintendent Daniel Glosius a pôsobil tu do smrti  roku  1755. Roku 1727 nastúpil do Ďurky (Galgagyőrk) kaplán z Modry, púchovský rodák (1710) Samuel Tešedík za farára, odtiaľ odišiel do Alberti a roku 1744 do Békešskej Čaby. Az Ipoly szlovák jobb partjáról is több neves személy dolgozott a magyar részen található egyházi gyülekezetekben. Itt néhányat megemlítenék. Szügyi pap volt 1762 és 1767 között Szinovic Mihály, későbbi szuperintendáns, aki előtte Nógrádszentpéteren és Ratkóban működött. Bánki pap volt 1702 és 1704 között Hrgyina András, aki Nógrádból jött Galgagután át egészen Szarvasig, ahol az első pap lett. Sziráki pap volt Glosziusz Dániel 1732-től egészen 1755-ben bekövetkezett haláláig, szuperintendáns is volt. Galgagyörki pap volt a puhói születésű Tessedik Sámuel (1710), aki modori káplán volt előtte, majd innen Albertiba távozott és 1744-ben pedig Békéscsabára.
Roku 1809  prišiel z Ábelovej za farára do Šamšonházu Ján Haan, ktorého syn Ľudovít Haan, farár a historik Békešskej stolice sa tam narodil. Od roku 1706 pôsobil v Šamšonháze  farár Bedrich Klaudíni, ktorého si roku 1711 do Alberti prichádzajúci Slováci pozvali za svojho prvého farára. Spomeňme pri ňom, že tu má rodový  pôvod aj literát a riaditeľ prvého slovenského gymnázia v Revúcej August Horislav Škultéty (1819 V.Krtíš – 1892 Kraskovo), ktorého starý otec Ondrej, narodený v Šámšonháze,  bol notárom a učiteľom v Lucinej, kde sa narodil otec A.H.Škultétyho – Michal Škultéty – Lehotský (1771 Lucina – 1829 V.Krtíš) v rokoch 1817-1829 farár vo Veľkom Krtíši. V  evanjelickej cirkvi v Šámšonháze pôsobili viacerí významní rodáci zo Slovenska. V roku 1741 prišiel sem z novohradského Polichna za slovenského farára jeden z predkov spisovateľa K.Mikszátha – Matej Mixadt. 1809-ben jött Ábelfalvából Sámsonházára Haan János lelkész, akinek itt született fia, Lajos, aki szintén pap volt és Békés megye jeles történésze. 1706-tól Sámsonháza papja volt Klaudíni Frigyes, akit 1711-ben elhívtak első papjuknak az Albertiba érkező szlovák telepesek. Sámsonházán vannak gyökerei a neves irodalomtudós és a nagyrőcei gimnázium igazgatójának, Skultéty Horislav Ágostonnak, mivel nagyapja András Sámsonházán született, aki később lucinai jegyző és tanító volt, apja Skultéty Lehotszky Mihály pedig 1817-1829 között Nagykürtösön volt pap. 1741-be jött Sámsonházára a nógrádi Parlagosból szlovák papként Mikszáth Kálmán egyik felmenője, Mixadt Mátyás.
Do Balašských Ďarmôt (Balasagyarmat) v roku 1890 prišiel z Liptovského Mikuláša evanjelický farár, neskúr biskup Preddunajského dištriktu  Bedrich Baltík. V roku 1893 sem prišiel z Polichna za farára do Terian (Terény) básnik  Pavel Slančík. Po rozpade monarchie roku 1918, došlo v roku 1920 aj k rozdeleniu novohradského seniorátu do obidvoch samostatných krajín. Na Slovensku zostalo  30 cirkevných zborov a do Maďarska prešlo 17 evanjelických cirkevných zborov, z ktorých podľa cirkevného historika Michala Bodického okrem jedného maďarského (Sečany) a štyroch zmiešaných, ostatných dvanásť bolo čisto slovenských. 1890-ben Balassagyarmatra jött Liptószentmikulásról Baltyík Frigyes, evangélikus pap, aki később a dunamelléki körzet püspöke lett. 1893-ban érkezett Parlagosból Terénybe a költő, Slancsík Péter. A monarchia szétesése után a nógrádi szeniorátus 1920-ban két részre lett osztva. Szlovákiában maradt 30 egyházközség, Magyarországhoz került 17 evangélikus egyházközség, melyek közül, Bogyicky Mihály, egyháztörténész szerint, egy volt magyar, a szécsényi, négy kevert volt, a többi pedig szlovák nyelvű.
Niekoľko príkladov o pôsobení farárov uvádzam aj z Peštianskej stolice. V Asóde (Aszód) v rokoch 1801-1808 pôsobil farár a neskôr superintendent Potiského dištriktu, jedna z najvýznamnejších cirkevných osobností na Slovensku Pavol Jozeffy (1775 Vrbovce – 1848 Tisovec), ďalej v rokoch 1808-16 farár, profesor, spisovateľ, prekladateľ  Michal Bosý ( 1780 Hnúšťa- 1847 Rimavské Brezovo), roku 1816 odišiel do B.Čaby (Békéscsaba), 1818 – 20 P.Berinčok (Mezőberény). Roku 1816 sa v Asóde  narodil slovenský evanjelický farár v Pešti Michal Elefant. V evanjelickom kostole 15.9.1818 sobášil farár Mikuláš Daniel rodičov básnika Alexandra Petöfiho - Petroviča, Štefana Petroviča (1791-1849) a Máriu Hrúzovú (1791-1849). Do Cinkoty zo Slovenského Komlóša (Tótkomlós) v roku 1780 prišiel farár Pavol Valaský (1742 Baďan - 1824 Jelšava), po ňom spisovateľ a jazykovedec Juraj Ribay (1754 Dolné Ozorovce – 1812 Torža, Srbsko), ktorý tu pôsobil v rokoch 1785-1798. O niekoľko rokov neskôr, v rokoch 1826-1833 zase zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku Ján Šalamún Petényi-Petian (1799 Ábelová – 1855 Budapešť). V Maglóde v rokoch 1784 – 1810 bol farárom Ján Hrdlička (1741 Modra-1810 Maglód), 1810 – 1818 Michal Martíni, a v rokoch 1818 – 1832 spisovateľ a farár Ondrej Seberíni ( 1824 Maglód-1895 Nadlak). Néhány példát megemlítenék még a pesti vármegyéből. Aszódon volt pap 1801 és 1808 között az egyik legjelentősebb szlovák egyházi személyiség, a Tisza menti körzet szuperintendánsa, Jozeffy Pál. Aszódon tevékenykedett 1806 és 1816 között Boszy Mihály, pap, tanár, író, fordító, majd 1816-ban Békéscsabára távozott, ahonnan 1818-ban Mezőberénybe ment. 1816-ban Aszódon született Elefant Mihály, aki mint pesti szlovák evangélikus pap lett ismert. Az Aszódi evangélikus templomban adta össze Danyiel Miklós pap, Petőfi Sándor szüleit Petrovics Istvánt és Hrúz Máriát 1818. szeptember 15-én. 1780-ban Cinkotára jön papnak Tótkomlósról Valaszky Pál, utána pedig az író és nyelvész Ribay György lesz a pap 1785 és 1798 között. Néhány évvel később, 1826 és 1833 között pedig a tudományos fauna és madártan magyarországi meghonosítója Petényi Salamon János lesz itt a pap. Maglódon 1784-1810 - ben Hrdlicska János volt a pap, 1810-1818-ban Martínyi Mihály, 1818-1832-ben pedig az író, Szeberényi András.
V Pilíši (Pilis) medzi svojimi krajanmi tu pôsobili významné osobnosti. Medzi takých patril farár a senior peštiansko – békešského seniorátu Ondrej Stehlo (1718 Štítnik – 1775 Pilíš) a učiteľ a  spisovateľ Pavol Michalko (1774 Liptov – 1825 Irša) . Narodil sa tu roku  1788 Samuel Žigmondy, filozof a historik, ktorý učil na evanjelickom kolégiu v Bratislave Jána Kollára, roku 1793 zase  farár, pedagóg a prekladateľ  Ján Geguš, ktorý umrel roku 1788 v Očovej.  V Alberti od roku 1711 do roku 1917 pôsobilo 14 evanjelických farárov, ktorí mali kázne po slovensky. Medzi nimi tu  v rokoch 1740 – 1744 pôsobil ako štvrtý farár v poradí Samuel Tešedík, otec reformátora uhorského poľnohospodárstva Samuela Tešedíka ml., tunajšieho rodáka (20.4.1742). Ako evanjelický učiteľ tu v rokoch 1809 – 1833 pôsobil Juraj Jančovic, ktorého syn farár, jazykovedec a osvetový pracovník Štefan Jančovič sa v Alberti narodil roku 1811 a umrel roku 1893 v Sarvaši. Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník s gramatikami oboch jazykov. Pilisben is jeles személyek dolgoztak. Ilyen volt Sztyehlo András pap a pest-békési szeniorátus szeniora, valamint Michalko Pál, tanító és író, aki 1825-ben Irsán hunyt el. Itt született 1788-ban Zsigmondy Sámuel, filozófus és történész, aki a pozsonyi evangélikus kollégiumban Kollár János tanítója volt, 1793-ban pedig itt született Gegus János, pap, tanár és fordító, aki 1855-ben halt meg.
Albertiban 1711-től 1917-ig 14 evangélikus pap működött, akik szlovákul vezettek istentiszteletet. Köztük negyedikként 1740-től 1744-ig itt működött Tessedik Sámuel, ifj. Tessedik Sámuel apja, aki a magyar mezőgazdaság nagy reformátora volt és 1742. április 20-án itt született. 1809 és 1833 között itt tanított az evangélikus iskolában Jancsovic György, kinek 1811-ben született fia István jeles pap, nyelvész és népművelő. 1893-ban Szarvason halt meg. Legjelentősebb műve a szlovák-magyar és magyar-szlovák szótár, mindkét nyelv nyelvtanával.
Neskôr už významní rodáci z terajšieho územia Maďarska prichádzali do evanjelických zborov  na terajšom Slovensku. Takým bol literárne činný rodák z Bíni (Bénye), Žigmund Paulíni, (1750 Bíň - 1784 Z.Podhradie), ktorý roku 1781 pôsobil v Legínde (Legénd), v tom istom roku odišiel za farára do Zemianského Podhradia. Bol autorom príležitostných veršov a duchovných piesní, ktoré uverejňoval v Tablicovej Poézii (1812). Tlačou vydal Slabikář.
Guta (Galgaguta) je rodiskom Jána Jarošiho, farára v Gute a Sarvaši, Samuela Rotaridesa,
farára v Bíre (Bér), Pavla Jarošiho, farára v Hontianskych Moravciach. Roku 1760 sa v Bodoni (Kétbodony) narodil Samuel Plachý, farár v Drženiciach a Drieňove v Honte. V roku 1763 sa v Siráku (Szirák) narodil Ján Hajnal, syn farára  v Pôtri a Siráku, kaplán u superintendenta v Banskej Bystrici Michala Sinovica, potom farár v Závade. V roku 1805 sa v Domoni (Domony) narodil profesor a dolnozemský  národný buditeľ Štefan Koreň, učiteľ a farár v Asóde (Aszód) a v Sarvaši (Sarvas) a pred ním  roku 1761 učiteľ v Revúcej Ján Škrabák. V Iklade sa narodil  roku 1815 Ján Brezník, historik a učiteľ v Békešskej Čabe (Békéscsaba) a v Banskej Štiavnici. Zomrel roku 1897 v Banskej Štiavnici.
Később Magyarországról a szlovákiai evangélikus egyházközségekbe kerültek jeles szülötteik. Itt említhetjük meg Bénye szülöttét Paulínyi Zsigmondot, aki Legénden kezdte pályafutását és még 1781-ben elkerült Nemesváraljára papnak.  Alkalmi versek és spirituális dalok szerzőjeként ismert, melyek megjelentek a Tablici poéziában (1812). Galgaguta szülöttei Jarosi János, szarvasi és galgagutai pap, Rotarides Sámuel, béri pap, Jarosi Pál, hontmaróti pap. 1760-ban Kétbodonyban született Plachy Sámuel, aki papként működött Derzsenyében és Drenóban. 1763-ban Szirákon született Hajnal János, a Nógrádszentpéteri és a sziráki pap fia, aki Szinovec Mihály, besztercebányai szuperintendánsnál volt káplán, majd Érújfalun lesz pap. Domonyban, 1761-ben született a nagyrőcei majd aszódi és szarvasi pap és tanító Skrabák János, 1805-ben pedig Koreny István tanár és nemzetébresztő. Ikladon született 1815-ben Breznyík János, történész és tanár Békéscsabán majd Selmecbányán, ahol 1897-ben elhunyt.
alt
V roku 1913 sa v Budapešti konala peštianska synoda a peštianskym seniorom bol v tom čase  Samuel Sárkány, ktorý vtedy povedal, že v senioráte sa zo 44 cirkevných zborov sa   ešte   v 19 cirkevných zboroch konajú bohoslužby  po slovensky.  Žiada sa pripomenúť, že do peštianskeho seniorátu vtedy patrili evanjelické cirkevné zbory (44) od Nireďházy (Nyíregyháza) až po Malý Kereš (Kiskőrős). Az 1913-as pesti szinodán Sárkány Sámuel szenior elmondta, hogy a szeniorátusban 44 gyülekezet van és 19-ben szlovák istentisztelet van. Itt megjegyzem, hogy ide tartoztak a gyülekezetek Nyíregyházától Kiskőrösig.
Ako vidieť z uvedeného prehľadu pôsobenia farárov a ich pôsobenia v rámci uvedených dvoch žúp, môžme sledovať aj ich premiestňovanie z jedného cirkevného zboru do druhého a to na obidvoch stranách terajších štátnych hraníc.  Žiada sa vyzdvihnúť aj vzájomnú pomoc evanjelikov v Uhorsku. V dobových zápisniciach evanjelickej cirkvi v Pôtri sú záznamy, že pôtorskí evanjelici prispeli roku 1793 na kostol v Kečkeméte (Kecskemét), 1795 na kostol v Sudiciach (Szügy), 1817 na cirkev v Nógráde, 1819 na cirkev v Cegléde, 1822 na cirkev vo Veči (Iplyvecse), 1824 na cirkev v Senteši (Szentes),, na cirkev v Legínde (Legénd), 1835 na zvonček v Dolanoch (Benczúrfalva), 1863 na cirkev v Dengelaku (Egyházgyengeleg). Tak isto roku 1835 aj na evanjelickú školu v Miškovci (Miskolcz) a 1836 v Sarvaši. Mint látható a leírtakban  nem volt kivétel, mikor is a papok a mostani államhatár mindkét oldalán teljesítettek szolgálatot pályafutásuk alatt. Itt megemlíteném, hogy az evangélikusokra mindig is egymás segítése volt jellemző. A nógrádszentpéteri evangélikus egyház ránk maradt irataiból tudjuk, hogy adakoztak 1793-ban a kecskeméti templomra, 1795-ben a szügyire, 1817-ben a nógrádi egyháznak, 1819-ben a ceglédinek, 1822-ben az ipolyvecseinek, 1824-ben a szentesinek és a legéndinek, 1835-ben a benczúrfalvinak, 1863-ban az egyházgyengeleginek, 1835-ben a miskolci evangélikus iskolának 1836-ban pedig a szarvasinak.
Prečo majú evanjelici v Alberti veľa spoločného s evanjelikmi v Pôtri ?
Mi az a sok közös az alberti és a nógrádszentpéteri evangélikusok között?
Neviem z akého dôvodu si predstavitelia terajšieho mesta Albertirša myslia, že v  dokumetoch uvádzaná Slatinka, z ktorej mala pochádzať väčšia časť prvých osadníkov Alberti, je Zvolenská Slatina. Dokumenty, sprievodné znaky, zistenia historikov a zápisy farárov (Július Dobroňovský...) poukazujú na väčšiu pravdepodobnosť, že šlo o novohradskú Slatinku, ktorá je teraz súčasťou obce Pôtor. Nem tudom mi okból feltételezik a mai Albertirsa tisztviselői, hogy a dokumentumokban szereplő Szlatyinka, ahonnan az alberti első telepesek nagyobb része származik a Zólyomi Szlatyinka. A dokumentumok, különböző jelek, történészek feltárásai, a lelkészek jegyzetei (Dobronyovszky Gyula...) inkább arra utalnak, hogy valószínűen a nógrádmegyei Szlatyinkáról van szó, mely ma Nógrádszentpéter község részét képezi.
Zápisnica z kanonickej vizitácie z 19. júna 1882 udáva, že evanjelická cirkev v Alberti vznikla roku 1711 a to v období „... keď obyvatelia z horných strán sčasti pre preľudnenie a z časti preto, že nemohli vyžiť, v skupinách vandrovali do srdca uhorskej krajiny“. Slovenský historik Ján Sirácky ďalej udáva, že prví naši predkovia boli pravdepodobne zo Slatinky patriacej do Dolnej Strehovej (správne do Dolných Strhár – poznámka J.Jančovica ) v Novohradskej stolici a tá leží pri Pôtri. Z vizitácie vyplýva, že kostol si postavili v rokoch 1774-1778, počet duší bol 1880 a že prevažovali slovenské bohoslužby. A kánoni vizitáció alkalmából készült jegyzőkönyv mely 1882. június 19-én készült konstatálja, hogy az alberti evangélikus egyház 1711-ben jött létre "...mikor is a felső részek lakosai a nagy népesség miatt és részben azért mert márt nem tudtak itt élni elkezdtek csoportokban Magyarország szíve felé vándorolni." A szlovák történész, Szirácky János továbbá megjegyzi, hogy az ősök valószínűleg Szlatyinkáról származnak, mely Alsósztregovához (helyesen Alsóesztergályhoz - szlovákul Dolná Strehová - Dolné Strháre - javította Jancsovic J.) tartozik Nógrád megyében és ez Nógrádszentpéter mellett található. A vizitációból az is kiolvasható, hogy a templom az 1774-1778 években épült, 1880 hívő volt és az istentiszteletek nagyobb része szlovákul folyt.
Keď v roku 2011 pripadlo trojsté výročie založenia Alberti a evanjelického cirkevného zboru, miestni evanjelici sa toto významné výročie rozhodli osláviť dôstojným spôsobom. Keďže ich albertskí predkovia  uviedli, že viacerí prišli zo Slatinky (Kis Szalatnya) a aj autori píšuci o sťahovaní Slovákov do Peštianskej stolice nemali ustálený názor, že o ktorú Slatinku, či  zo Zvolenskej alebo  Novohradskej stolice ide, nejednotnosť domácich pretrváva doteraz. 2011-ben volt Alberti és a helyi evangélikus gyülekezet megalakulásának 300. évfordulója és a helyi evangélikusok úgy határoztak, hogy ezt méltóképp meg kell ünnepelni. Alberti elődeiktől tudták, hogy többen Szlatyinkáról (Kis Szalatnya) érkeztek, de még az erről író szerzők, akik a pestmegyei szlovák telepesekkel foglalkoztak sem határozták meg, hogy a zólyomi vagy a nógrádi szlatyinkáról van-e szó, ezért a helybelieknél sincs ebben a kérdésben egyetértés.
Dokonca aj na oficiálnom webovom portáli terajšieho mesta Albertirša v rubrike o jeho histórii sa píše, že prví prišli zo Zvolenskej Slatiny. Evanjelický cirkevný zbor v Alberti mal vďaka uchovaným cirkevným dokumentom názor, že ide o Slatinku, ktorá je oddávna miestnou časťou novohradskej obce Pôtor vo Veľkokrtíšskom okrese a táto skutočnosť korešponduje aj s údajmi, ktoré sú uvedené na začiatku tohto článku. Za účelom overenia a potvrdenia tohto faktu ohlásili sa v polovici marca 2011 na Obecný úrad a evanjelický cirkevný  zbor v Pôtri dvaja presbyteri evanjelickej cirkvi z Alberti, aby sa priamo v obci presvedčili a potvrdili si svoje poznatky. V obci Pôtor ich prijal a po Slatinke sprevádzal starosta obce Branislav Laco. Na úradnom rokovaní s hosťami z Alberti bola prítomná aj zborová evanjelická farárka Jana Mária  Štiasna. Bývalá dedina Slatinka, ležiaca v západnej časti chotára obce Pôtor, sa spomína už v roku 1271. Albertirsa városa honlapján, ahol a város történelmével foglalkoznak, az található, hogy a zólyomi Szlatyinkáról jöttek az első telepesek. Az alberti evangélikus egyházgyülekezet, a ránk maradt korabeli dokumentumok alapján, azon a véleményen van, hogy a nógrádi Szlatyinkáról van szó, mely ma Nógrádszentpéter község része a nagykürtösi körzetben és ez egyhangban van azokkal a tényekkel is, melyeket jegyzetem elején ismertettem. 2011 márciusában a Nógrádszentpéteri községi hivatalnak jelezte az alberti evangélikus egyház, hogy két presbitere a helyszínen szeretne meggyőződni feltevéseik helyességéről. Nógrádszentpéter község polgármestere Laco Braniszlav fogadta őket és bemutatta nekik Szlatyinkát. A hivatalos fogadáson jelen volt a helyi evangélikus egyházgyülekezet papja, Stiaszna Mária Jana. A volt falucska, Szlatyinka, mely Nógrádszentpéter nyugati részén található. Első említése 1271-ben van.
V roku  1554 - 93 ju podobne ako celú obec okupovali Turci, za vojen v prvej polovici 17. storočia bola zničená a opustená do roku 1685, keď ju obnovili ako osadu, v ktorej sa v tom čase na majetku Pavla Balašu vo väčšom počte sústredili evanjelickí poddaní zo širšieho okolia Novohradu a Zvolena. Viacerí z nich odišli z Balašovho panstva najskôr do Hevešskej stolice a stadiaľ do Peštianskej stolice. V čase sťahovania obyvateľov Slatinky do Svätej Márie a Alberti, Slatinka patrila ako fília do evanjelickej cirkvi do cirkvi v susedných Dolných Strhároch, lebo pôtorský zbor bol vtedy väčší a mal fílie vo vzdialenejších  štyroch obciach. Spustnutá osada Slatinka zostala potom iba majerom zemepána Balašu,  ktorý ju  neskôr predal rodine šľachtica Karola de Motte. V roku 1828 mala 6 domov a 64 obyvateľov. Po rozpade monarchie jedným z majiteľov poľností, kaštieľa, mlyna a hospodárskych budov bývalého slatinského panstva sa stal Pavel Maliarik, bývalý evanjelický farár a okresný náčelník v Modrom Kameni. Po druhej svetovej vojne až podnes sa Slatinka stala miestom  viacerých priemyselných závodov a aj dnes tvorí priemyselnú zónu obce Pôtor. Albertskí presbyteri Karol Kassik a Ladislav Revuczky si počas prieskumu v Pôtri prehliadli aj starobylý evanjelický kostol, v ktorom zhodou  okolností sa nachádza organ zhotovený v roku 1764 banskobystrickým organárom Martinom Podkonickým a v Alberti sa zase nachádza  organ zhotovený roku 1778 tiež  banskobystrickým organárom Michalom Podkonickým. V Pôtri navštívili aj moje rodinné múzeum, zariadené ako dom a dvor roľníckej kultúry, pôtorského evanjelika z konca 19. storočia. Teší ma, že som mohol týchto dvoch presbyterov v sprievode vedenia obce v rodnom dome prijať, zoznámiť a nakoniec spriateliť sa s nimi. Az 1554-1593-as években a törökök uralták, majd a 17.sz. első felében elpusztult és elhagyatott volt egészen 1685-ig. Ekkor Balassa Pál birtokában volt és itt telepedett le több evangélikus család a messze szomszédságból, Nógrád és Zólyom vármegyéből. Később több család Heves megyébe költözött, majd innen Pest megyébe. A telepesek költözésének időpontjában a szlatyinkai evangélikusok az alsóesztergályi evangélikus egyházhoz tartoztak, mivel ez időben a nógrádszentpéteri evangélikusok nagyon sokan voltak és csak a négy tőlük nyugatra fekvő települések tartoztak egyházilag hozzájuk. Ezután a lepusztult települést, mely valójában már csak gazdasági udvar volt, Balassa eladta de Motte Károly nemes családjának. 1828-ban 64 lakosa volt és 6 ház állt itt. A monarchia szétesése után egy időre a szalatnyai uradalom Maliarik Pál tulajdonába került, aki maga is evangélikus lelkész volt és a kékkői járás vezetője. A második világháború után több ipari létesítmény működött itt, és ma is a község ipari zónája található itt. Az alberti presbiterek Kassik Károly és Revuczky László megtekintették az öreg evangélikus templomot is, melyben egy orgona található 1764-ből, amit a besztercebányai mester Podkonyicky Márton készített, míg az Albertiban található orgonát 1778-ból a szintén besztercei Podkonyicky Mihály készítette. Nógrádszentpéteren megtekintették családi múzeumomat is, mely a 19. sz. evangélikus paraszti életvitelt ismerteti meg a látogatóval. Nagy örömet okozott számomra, hogy a két presbitert és községünk elöljáróit házamban fogadhattam, megismerhettem őket és megbarátkozhattunk.
alt
Existuje ešte jedna skutočnosť o tom, že ide o tú Slatinku, ktorú hľadajú albertskí evanjelici. Spomínaný autor evanjelickej histórie Alberti, 14. albertský farár Július Dobroňovský, udržiaval  priateľské vzťahy s pôtorskou  farárskou rodinou Freňovcov ( Frenyo) a keď sa v roku 1899 vydávala dcéra Júliusa Freňa – Aurélia za ábelovského evanjelického farára Bohuslava Slančíka, Július Dobroňovský bol pri sobáši ich svedkom. És van még egy dolog, ami szerintem azt igazolja, hogy ez az a Szlatyinka amit az alberti presbiterek kerestek. A már említett alberti történelem megírója, a 14. alberti pap Dobronyovszky Gyula baráti kapcsolatot tartott fenn a nógrádszentpéteri Frenyo lelkész családdal és mikor 1899-ben Frenyo Gyula lánya- Aurélia férjhez ment az ábeli evangélikus paphoz, Slancsík Bohuszlavhoz, Dobronyovszky Gyula volt az egyik esküvői tanú.
Rád by som tu ešte uviedol moje osobné skúsenosti a dojmy, ktoré som získal pri stretnutí s albertskými presbytermi v Pôtri a potom počas osláv v septembri roku 2011 pri stretnutí s ľudmi v Alberti. S príjemnými presbytermi sme si hneď vzájomne padli do roka, našli v bádaní po predkoch porozumenie, ktoré vyústilo do trvalého priateľstva. Osobne som získal veľa poznatkov a dokumentov, ktoré mi ako badateľovi a spisovateľovi pomohli rozšíriť si svoje vedomosti, z ktorých časť som už  publikoval. Aj priamo na oslavách v Alberti bolo všade  cítiť veľkú ochotu, srdečnosť a toleranciu, ktoré je pre  toto multinacionálne prostredie charakteristické. Aj napriek tomu, že slovenskú menšinu tu zo známych dôvodov postihla jazyková asimilácia, vycítil som, že k svojim slovenským koreňom sa viacerí stále hlásia. Bolo to cítiť aj na ich správaní, vystupovaní  a mentalite. Svedectvom toho bol aj celý program a priebeh jubilejných osláv. Osobné stretnutia s viacerými mladšími i staršími pôvodom Slovákmi, ma presvedčili o tom, že veľmi ľutujú, že od povojnového obdobia nedostali možnosť naučiť sa jazyk svojich predkov. Szeretnék még néhány szót írni a két alberti presbiterrel való találkozás és a 2011-es Alberti ünnepségen való  részvételemkor keletkezett személyes benyomásaimról. A nagyon barátságos presbiterekkel az első pillanattól fogva kölcsönös szimpátiát érezünk, összekötött bennünket, az őseinket megismerni akaró vágy és ez egy tartós barátságoz vezetett. Személy szerint sok új dokumentumot és ismeretet szereztem, melyek segítettek tudásomat bővíteni, melyeket felhasználok kutatói és publicisztikai munkámban. Több anyagot már cikkeimben közzé is tettem. Az alberti ünnepség alatt érezhettem a nagy készségességet, szívélyességet és toleranciát az emberekben, ami jellemző a többnemzetiségű közösségekre. Annak ellenére, hogy az itt élő szlovák kisebbséget nyelvi asszimiláció sújtotta, éreztem, hogy a szlovák gyökerekhez még mindig sokan jelentkeznek. Érezni lehetett ezt a viselkedésükön, fellépésükön és mentalitásukon. Erről tanúskodott az egész program és az évforduló alkalmából szervezett ünnepség lefolyása is. Személyes találkozásainkkor többen, fiatalok és idősek egyaránt elmondták, azok közül, akiknek szlovák ősei voltak, nagyon sajnálják, hogy nem volt lehetőségük elsajátítani az őseik nyelvét.
To je teraz aj nevýhoda pri nadväzovaní oficiálnych priateľských vzťahov s jednotlivými obcami a cirkevnými zbormi na Slovensku. Sajnos ez a legnagyobb gond az egyházközségeink közötti hivatalos kapcsolatfelvevésnek.
Mne osobne to problém nerobí, mám dobrého priateľa v osobe Jána Labáta z Dolných Strhár, ktorý je mojim spolupracovníkom  ovládajúcim maďarčinu a tým mi je aj tlmočníkom s Alberťanmi. Moje styky a priateľstvo s Alberťanmi sú pre mňa veľkým obohatením. Verím, že sa ešte prehĺbia a pretrvajú veľmi dlho Nekem személy szerint ez nem okoz problémát, mivel az alsóesztergályi Labát János, aki jó barátom és munkatársam, jól tud magyarul és tolmácskodik köztem és az albertiak közt. Kapcsolatom és barátságom az albertiakkal meggazdagította életemet és hiszem, hogy még elmélyül és nagyon sokáig fog tartani.

 

2012.11.04.

J á n  J a n č o v i c,
Pôtor-Nitra
Jancsovic János
Nógrádszentpéter, Nyitra

 

Fordította szlovák nyelvről magyar nyelvre: Csiba Csaba

Malacky

alt alt